Takže sa počas pracovného týždňa najviac teším, že vymením bikovanie po práci v nočnej Toyota city za nejaký poriadny víkendový výšlap. Dnes som začal klasikou, ktorú som pomenoval "Kopec". Je to výjazd na jeden vŕšok hneď oproti internátu na druhej strane rieky Yahagi. Síce nie je ani z ďaleka tak náročný ako napríklad Polom pri Žiline, ale celkom som si ho obľúbil. Na vrchole je vyhliadka so super panorámou celej Toyota city. Kúsok ďalej v lese je aj pekný chrám. Je trošku vyzdobený a preto ho odhadujem na šinto. Stále sa to ešte pokúšam zistiť, ale doteraz som tam nikoho nevidel ani nestretol. Budhistické sú zvyčajne strohé drevené, ale mám ich radšej.
Už len krátka zastávka na druhej vyhliadke, ktorá je nasmerovaná opačným smerom, na kopčeky kam sa chystám. Naozaj sú to len kopčeky majú okolo 300 m nadmorskú výšku, ale za to sú poriadne strmé a dávajú mi zabrať. Zjazd na túto stranu mám veľmi rád, lebo je to uzučký a dostatočne príkry chodník s množstvom kameňov a koreňov. Minule som tu pri zjazde stretol jedného Japončíka-turistu a ten len nechápavo krútil hlavou. Šialený gaijin sa preháňa po lese na bicykli. Hold, v elektronike je Slovensko dva kroky za Japonskom, ale v mountain bikingu sme o tri kroky vpredu. Po zjazde príde vždy trochu nezáživná časť, kedy musím prejsť cez obývanú oblasť Itsutsugaoka. Dnes tam ale popri chodníku bolo rozkvitnuté množstvo kvetov a tak mi to nedalo a zastavil som sa. Zvyčajne len veľmi slabo cítim vône, ale tentokrát bola vôňa tak prenikavá, že sa vyznamenal aj môj nosánek a mohol som si krásu vychutnávať všetkými zmyslami.
Stúpam po asfaltke do kopcov. Tá plynulo prechádza do štrkovej cesty a konečne sa dostávam do cédrovo-bambusového lesa mimo civilizácie. Cesta sa zarezáva do prudkého svahu. Pri tridsiatich stupňoch na teplomery a skoro 100 percentnej vlhkosti vzduchu zo mňa tečie ako z vodovodu. Ale prehupujem sa cez horské sedlo a miernym zjazdom s osviežujúcim vánkom na tváry sa blížim k čistinke, ktorá presvitá medzi stromami. Kedysi to asi naozaj bola lesná čistinka, ale teraz sú to terasovité zavodnené políčka, kde pestujú ryžu, komáre a žaby. Po celom Japonsku je takýchto políčok neúrekom, na záhradkárčenie využívajú každú aspoň trochu rovnú plochu. Nie omylom je hlavnou surovinou japonskej kuchyne práve ryža.
Ďalej v lese som sa napojil na turistickú značku. Ako značenie nepoužívajú klasické tri pruhy na stromoch, ale na každej križovatke postavia malý hríbik s ukazovateľmi. Po nej sa púšťam späť do doliny. Asi od polovice sa k cestičke pripojil potok, ktorý ju úplne rozmočil. Nezastavujem sa. Z adrenalinovej dávky sa preberám až na asfaltke, keď si otieram zafŕkané okuliare od blata. No čo, zdá sa, že doma budem musieť prať a nie len oblečenie, ale aj seba. Ale stálo to za tie spálené kalórie a pár blatových bodiek na tričku. Zas som si raz poriadne prevetral hlavu a vytlačil odtiaľ prebytočné problémy.
Aj v Japonsku sa dajú nájsť nádherné terény na mountain biking. Nemusíte tu mať strach, že v zjazde narazíte na skupinku bikerov rozprestretých po celej šírke cesty. Pozor na hady tie sa niekedy dosť rozťahujú, ale aspoň sa dajú v najhoršom prípade skákať. Aj tak sa už teším na nejaký výšlap v Javorníkoch s kamarátmi. Predsa len jazdenie v skupinke je zábavnejšie. A chýba mi tu kofola.
