Rozhodol som sa, že celý víkend sa pokúsim urobiť čo najlacnejšie. Akoby som sa niekedy snažil ináč. Od 20. júla sa tu školákom začali prázdniny a to je čas, kedy sa dá na japonských železniciach JR využívať špeciálny lístok 18 kippu. Je to päť lístkov dohromady a každý z nich platí na jeden celý deň na všetky lokálne vlaky JR bez obmedzenia prejdenej vzdialenosti. A tak sa stalo, že som sa ocitol na Okazaki JR eki, najbližšia JR stanica pri Toyota city, tesne po polnoci z piatka na sobotu. Štikol som si 18 kippu a čakala ma prebdená noc vo vlaku. Na Sanyo line medzi Nagoyou a Tokyom premáva jeden nočný vlak, takže aj napriek pokročilej nočnej hodine bol vláčik "Moonlight Nagara" hodne napráskaný. Podarilo sa mi ukoristiť si jedno miesto, síce vo fajčiarovy, ale hlavne, že nemusím štyri hodiny stáť v uličke. Vo vlakoch sa veľmi nevyspím a tak som sa aspoň príjemne bál pri čítaní Mistra a Markéty od Bulgakova. Okolo piatej ráno som presadal na Tokyo eki do ďalšiej lokálky už smer Okutama. Okutama je rekračná oblasť pre mnohých ľudí z Tokya a keď k tomu pripočítam aj "ránovstajstvo" Japončíkov, tak sa určite nedá povedať, že by som vo vlaku sedel sám.
Dorazil som dve hodiny pred plánovaným stretnutím. V Okutame bolo pod mrakom a trošku popŕchalo. To mi pripomenulo email "ak bude pršať tak sa nikam nejde". V podchode som si rozložil spacák a ešte som si na tie dve hodinky chcel zavrieť oči, aby som sa aspoň trošku vyspal, ale stále som musel myslieť na ten dážď. Naštastie o pol desiatej sa objavili učitelia japončiny aj pár ďalších "vulkánusákov". Počasíčko sa trošku umúdrilo a prestalo pršať, ale obloha zostala zatiahnutá, akoby sa už ani nikdy nemala vyjasniť. Ešte sme sa odviezli kúsok autobusom a potom už do kopca po vlastných. Začiatok bol trošku nezáživný stupák po asfaltke. Ale aspoň sme mali lepšiu možnosť pohovoriť si s učiteľmi. Už sa tešia na nový turnus, ktorý sa zaháji v septembri. Po asfaltke prišlo relatívne strmé stúpanie po turistickom chodníku. Vedľa sa hadil horský potok s množtvom malých ale aj veľkých vodopádov. Kamene a popadané stromy boli porastené hrubou vrstvou machu a posiate kvapkami vody po predchádzajúcom daždi. Z mokrej pôdy vystupovala v podobe pary dažďová voda a vytvárala atmosféru tropického pralesa.
Asi po hodine takéhoto makania do strmého kopca sme sa dostali k obrovskému 40 m vysokému vodopádu. Voda padala až niekde z pomedzi korún stromov a vytvárala osviežujúcu vodnú triešť. Nazvali ho "hjaku džin" v preklade to približne znamená sto otázok. Asi sa každému, kto sa tu zastaví oddýchnuť si, vynorí v hlave sto otázok. Uvažujem, prečo mu ale nedali názov 40 otázok mne by to stačilo. Hlavne keď nenachádzam žiadne odpovede, to by sa to aspoň lepšie pamätalo v spojení s tou výškou. No a tú priehradu, čo je pod kopcom by mohli nazvať sto odpovedí.
Stačilo oddychovania, berieme batohy znova na chrbty a šplháme posledných 400 výškových metrov na vrchol. Saito san každú chvíľu vyťahuje nejakú dobrôtku a tak nám cesta rýchlejšie ubieha. Raz je to karamelka inokedy zas asi desaťkrát zmenšený disko keks alebo iná sladkosť. Čo chvíľu počujem známe "atsuiné" (horúco) od japonského osadenstva výpravy. Naozaj sa od rána poriadne oteplilo a na všetkých tvárach je vidieť kvapôčky vystupujúceho potu. Stále je ale pod mrakom, takže teplota nedosahuje maximálne hodnoty, ako to bolo pred pár dňami v Toyota city, kde sa vyšplhala ortuť teplomeru až na 36 stupňov v tieni. Ale spotila sa aj pavúčia sieť.
Niečo pred druhou popoludní sme vystúpali na vrchol 1346 m vysokej Kawanori Yami. Výhľad sme mali nulový, ale aj tak tam bolo krásne. Cez tenkú vrstvu hmly občas presvitlo slnko a príjemne nás hrialo a vysúšalo prepotené tričká. Na vrchole sme rozbalili obed. Samozrejme Japončíci prišli dobre pripravení. Už tradične sa podávalo onigiri (ryža zabalená v morskej chaluhe) a karé (niečo ako pikantný guláš s ryžou). To je všeobecne známe, že si neodpustia ryžu ani na turistike. Niekedy si ju prinesú ešte surovú a varia priamo na kopci. Každý ma vlastné tradície. Oni sa na oplátku čudujú, ako možeme stále jesť chleba, ešte aj na horách. Jednoducho dobre sme sa nadlábli a hovoril som si, že by sa hodila poobedná siesta, hlavne po tej prebdenej noci. Na pár minút sa mi aj podarilo zavrieť si oči. Ale to už sme fičali ďalej.
Zostup prebiehal neuveriteľne rýchlo. Ani som sa nestihol obzrieť a už sme boli na železničnej stanici. Asi to bolo tým, že sa stále viedol nejaký rozhovor. Najprv o japonskej zelenine a jej názvoch. Plynulo sa prešlo na japonskú kuchyňu a výrobu rôznych špecialít. Až sa mi znova zbiehali slinky na jazyku. Rozhodli sme sa, že celý výlet ukončíme v onsene (japonský prírodný kúpeľ). Polovici sa už nechcelo ísť pešo až do onsenu a tak sme sa dohadovali, kde presne sa stretneme a tu zrazu kde sa vzalo tu sa vzalo prišlo zemetrasenie. Začala sa nám pod nohami "pochechtávať" zem. V Okutame nebolo vôbec silné, ale trvalo cez pol minúty. Neskôr sme sa dozvedeli, že epicentrum bolo asi 15 km od Tokya a malo silu až šiesteho stupňa. Bolo až také silné, že na Čuo line v smere do Tokya prestali premávať na niekoľko hodín vlaky. Žiadne väčšie škody sa ale našťastie nekonali. My sme si z toho po chvíli už veľa nerobili a v pohodičke sme relaxovali v teplej vode onsenu. Bol to relax ako sa patrí po dobrej turistike. Vodnými tryskami som si vymasíroval chrbát a hneď som sa cítil čerstvejšie.
Jediné, čo som si trošku vyčítal bolo, že som si na prichádzajúcu noc rezervoval youth hostel na vrchole 900 m vysokého náprotivného vrchu, kam večer už nejazdí žiaden autobus ani zubačka. Takže kým zalahnem po 36-tich hodinách strávených na nohách, mám pred sebou ešte asi 90 minútový výstup k hostelu pri svetle čelovky. Nakoniec som to ale predsa len zvládol a po ďalšom kúpeli som spokojne zavrel oči na rozloženom futone.
